Skip to content
úzka obrazovka

široká obrazovka

Increase font size

Decrease font size

Default font size

prednastavená farba ružová farba zelená farba červená farba

Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch

Nachádzate sa tu: Úvod | Predmet mesiaca | Archív predmetov 2011
Archív predmetov 2011
Predmet mesiaca 12/2011   PDF Tlačiť E-mail

Novoročné pohľadnice E. B. D.


Novoročné sviatky boli v rôznych obdobiach i rôznych kultúrach príležitosťou na posielanie rôznych prianí členom rodiny a blízkym priateľom, v rámci daných možností.

Pre našu dobu sa stali nositeľom takýchto prianí pohľadnice. Ich priamymi predchodcami boli kartičky s potlačené vianočnými motívmi a pozdravmi, ktoré sa ešte posielali v obálkach. V masovom meradle sa začali používať v Anglicku na začiatku 40. rokov 19. storočia.

Počiatky pohľadníc v dnešnom slova zmysle siahajú do roku 1865 a neboli vôbec jednoduché. Nápad korešpondencie napísanej na otvorenú kartu vzbudil sprvu na nemeckom poštovom kongrese pohoršenie. Nakoniec sa však presadili rozumné argumenty a spoločnosť s radosťou prijala možnosť posielať pozdravy na korešpondenčnom lístku, ktorý bol oproti listom v obálke omnoho lacnejší.
Skutočná pohľadnica však vznikla vytlačením obrázka na stranu určenú pre text. Stalo sa tak v roku 1970 a podnet k tomu dala francúzko – pruská vojna. Motívom bolo delo s pruským delostrelcom, ktoré dal do rohu karty vyraziť oldenburgský podnikateľ August Schwarz.
Dnešnú podobu získali pohľadnice na Svetovom poštovom kongrese v roku 1885, kde sa rozhodlo o rozdelení jej zadnej strany na časť pre adresu a časť pre pozdrav. Napriek tomu u pretrvali pohľadnice s celou zadnou stranou určenou pre adresu a minimom priestoru pre odkaz vedľa obrázka až do roku 1905, lebo sa pošta snežila nútiť ľudí písať dlhšie správy do drahších listov.
3 novoročné pohľadnice, ktoré predstavujeme svojim návštevníkom ako predmet mesiaca december, vytlačilo v polovici 20. storočia vydavateľstvo Erharda Bukowskeho v Drážďanoch (Dresdner Fein Papier Erhard Bukowsky, Dresden) s kresbami ilustrátorky detských knižiek Charlotte Baron.

Mgr. Pavol Rusnák

 
Predmet mesiaca 11/2011   PDF Tlačiť E-mail

VÝPIS Z  KNIHY ZOMRELÝCH

VÝPIS Z KNIHY ZOMRELÝCH

Predmetom mesiaca november je výpis z knihy zomrelých z farnosti Dolný Ohaj. Je to listina opatrená pečaťou farského úradu (nápis na pečati: Sigillum Ecclesiae O Haj Anno 1839) a vlastnoručným podpisom dolnoohajského farára Ferencza Horváthyho, ktorými sa mal garantovať pravosť výpisu slúžiaceho ako dokazovacia listina. Výpis bol vyhotovený v Dolnom Oháji 2. novembra roku 1842.
Listina nám poskytuje základné informácie o zosnulej žene, ktorej záznam sa nachádza na 76. strane Knihy zomrelých horeuvedenej farnosti. Výpis uvádza presný dátum úmrtia, miesto narodenia a úmrtia, vek zosnulej a chorobu, ktorej podľahla. Dozvieme sa, že jej bolo poskytnuté posledné pomazanie, sviatosť, ktorá sa poskytuje umierajúcim (lat. extrema unctio), ďalej, uvádzajú sa aj údaje, v ktorom cintoríne a ktorým farárom bola pochovaná.
Text záznamu v knihe zomrelých je v latinčine, výpis je vyhotovený v maďarskom jazyku, v ktorom sa uvádza, že zápis v knihe zomrelých doslovne zodpovedá tomuto výpisu. Rok úmrtia sa neuvádza číslom, ale slovom, je uvedený v latinčine – Anno Christi: Millesimo Octingentesimo Trigesimo Quinto. Aj ostatné údaje tabuľky sa vo výpise objavujú v latinčine. Dozvedáme sa z nich, že M. Tinák zomrela na choleru v roku 1835, v 40. roku svojho života.
Kniha zomrelých bola jedným z piatich druhov farských kníh, ktoré sa mali viesť na každej farnosti podľa príkazu pápaže Pavla V. z roku 1614. Tento „Rituale Romanum“ obsahoval pokyny pre „vysluhovanie sviatostí“ a vykonávanie náboženských obradov. V rámci týchto pokynov bolo treba na každej farnosti viesť knihu pokrstených, birmovaných, sobášených a knihu veriacich. Knihu zomrelých mali povinnosť viesť najma tie kostoly, pri ktorých boli zomrelí pochovávaní. Vzhľadom na to, že sa do týchto kníh zapisoval aj rok a deň, postupom času sa stali matrikami. Jozef II. pochopil dôležitosť matrík z hľadiska evidencie obyvateľstva a patentom z roku 1781 vyhlásil rímskokatolícke matriky za právoplatné verejné knihy a ďaľším patentom z roku 1784 nariadil, aby sa každý druh matrík viedol v osobitnej knihe narodených, sobášených a zomrelých podľa predpísaných rubrík.
Štátne matriky na území Slovenska boli zriadené zákonným článkom č. 33 z roku 1894, ktorý nadobudol účinnosť podľa nariadenia z roku 1895. Týmto zákonným článkom boli zavedené štátne matriky a cirkevné matriky stratili charakter úradných kníh.

 
Predmet mesiaca 10/2011   PDF Tlačiť E-mail

Svadobná partaSvadobná parta

Predmetom mesiaca október je svadobná parta umiestnená v sklenenej kazete.

Parta bola najnápadnejšou súčasťou svadobného odevu nevesty. Spolu so zeleným venčekom boli symbolom slobodného stavu a poctivosti nevesty.
Zhotovovala sa zo stúh, z papierových či voskových kvetov, zdobila sa korálkami a pozlátenými obilnými klasmi.
Vystavená parta pochádza z 80-tych rokov 19. storočia a viaže sa k nej milý príbeh. Ženích, István Szekeres zo Strekova bol veľmi pyšný na svoju krásnu nevestu Roziku a rozhodol sa, že dá pre ňu vyhotoviť nádhernú partu v jednom budapeštianskom kláštore. Za túto partu predal 2 jutrá pôdy, len aby jeho Rozika bola najkrajšia nevesta na širokom okolí.
Je to jemná ručná kláštorná práca, tvoria ju drobné voskové kvietky a púčiky – kvety trpezlivosti. Venček pozostáva z hnedých a strieborných listov, zlatých vetvičiek, obilných klasov, strieborných ostružliniek, kovových stúh a tylových stužtičiek.
V rodine sa tešila veľkej obľube, v r. 1921 sa v nej vydávala aj ich dcéra.

 
Predmet mesiaca 9/2011   PDF Tlačiť E-mail

fotografia z roku 1884Fotografia z roku 1884

Na september 2011 vybralo Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch pre svojich návštevníkov ako predmet mesiaca fotografiu z roku 1884, zobrazujúcu slávnostné svätenie zástavy Novozámockého dobrovoľného hasičského zboru na Hlavnom námestí.
Dobrovoľný hasičský zbor vznikol v Nových Zámkoch 29. novembra 1974 pod vedením Františka Kapisztóryho a fungovať začal v nasledujúcom roku. Fungoval nepretržite do obdobia po druhej svetovej vojne, kedy začal v dôsledku preferovania profesionálneho hasičstva upadať až nakoniec úplne zanikol. Jeho zástava sa nám do dnešných dní nezachovala, avšak v korešpondencii medzi zborom a budapeštianskou firmou OBERBAUER A., vyrábajúcou zástavy a sakrálne predmety, zo začiatku roku 1884, môžeme nájsť jej opis.
Bola ušitá zo svetlo červeného hodvábneho damasku s rozmermi 200 x 150 cm. Na prednej strane mali byť podľa pôvodného návrhu erby Uhorska a Nových Zámkov a nad nimi koruna. Namiesto toho však na nej bol nakoniec zlatou niťou vyšitý hasičský znak obkolesený textom „Érsekújvári önkéntes tűzoltó egylet. 1874“ (Novozámocký dobrovoľný hasičský zbor. 1874) a vavrínovými vetvičkami. Na zadnej strane bol tradične vyobrazený Sv. Florián, patrón hasičov, so zlatým textom „Egymásnak segitség, Istennek dicsőség.“ (slovenským ekvivalentom tohto hesla je „Blížnemu na pomoc, Bohu na slávu“)
Fotografia neznámeho autora, zobrazujúca svätenie tejto hasičskej vlajky, ktorá má rozmery 38 x 27 cm a je nalepená na tvrdom papierovom podklade s hasičskými motívmi, bude pre verejnosť vystavená do konca mesiaca september.

Mgr. Pavol Rusnák

 
Predmet mesiaca 8/2011   PDF Tlačiť E-mail

Brzdiace zariadenie zv. „vlačuha“Brzdiace zariadenie zv. „vlačuha“

Predmetom mesiaca august je dnes už málo známe brzdiace zariadenie sedliackeho voza zv. „vlačuha“.
Používala sa na brzdenie rýchlosti voza pri zvážaní obilia v kopcovitom teréne.
Väčšinou bola zhotovená z klátu tvrdého dreva (zriedkavejšie z dosky) - na vrchu so železným klinom a krúžkom. Aby brzdiaci účinok bol silnejší, niektorí do nej natĺkli i klince.
Pri zvážaní obilia po svahoch sa cez železný krúžok vlačuhy prevliekla dlhšia reťaz a priviazala sa k vozu. Vlačuha sa svojou rovnou stranou dotýkala zeme, vláčila sa po nej. Ako záťaž sa na ňu vždy niekto musel postaviť - najčastejšie to bola však gazdova žena.
Vystavené vlačuhy pochádzajú z obce Černík. Pri použití vydávali ostrý, škrípavý hlas, preto napríklad v susednom Veľkom Kýre ju nazývali „fakutya“ -v preklade „drevený pes“.
Vlačuhy sa pri zvážaní obilia používali až do 2. svetovej vojny.

 
Predmet mesiaca 7/2011   PDF Tlačiť E-mail

Armáles Jána Bottyána z roku 1687Armáles Jána Bottyána z roku 1687

Predmetom mesiaca júl je ukážka listiny z roku 1687, vydaná cisárom Leopoldom I. a adresovaná Jánovi Bottyánovi (pravd. 1643 - 1709), slávnemu vojvodcovi protitureckých vojen a neskoršiemu kuruckému veliteľovi Františka II. Rákociho.
Typovo sa listina zaraďuje do kategórie tzv. armálesov, t.j. donačných listín, ktorou sa udeľovali alebo polepšovali erby. Názov tohto typu listiny sa odvodzuje z jej latinského pomenovania, t.j. litteræ armales, kde slovo „arma“ znamenalo pôvodne zbraň, neskôr sa používalo aj vo význame erb.
Armálesy sa vydávali už od 14. storočia. Vyhotovovali sa na pergamen. Boli to oficiálne panovnícke listiny, v ktorých boli pre adresáta popísané záležitosti používania práve darovaného alebo vylepšeného erbu, ako opis erbu, neskoršie aj jeho vyobrazenia a okoľnosti jeho používania. Boli podpísané samotným panovníkom, kancelárom aj tajomníkom Uhorskej kancelárie. Mali formát poskladateľného listu a boli opatrené kráľovskou pečaťou visiacej na šnúre.
Armálesy nevznikli len z iniciatívy samotného panovníka, mohli byť vydané aj na vlastnú žiadosť, ak panovník uznal v nej obsiahnuté zásluhy dotyčného žiadateľa. Bol to aj prípad Jána Bottyána, ktorý vo svojom liste adresovanom panovníkovi sám žiadal o vydanie nového erbu, resp. o obnovenie ako vyjadrenie uznania svojich vojenských zásluh panovníkom. Cisár Leopold I. vyhovel jeho žiadosti armálesom zo dňa 18.mája 1687. Bottyán však naďalej, ešte 6 ďaľších rokov po vydaní tohto armálesa používal na opečiatkovanie svojich listov erb, ktorý bol levickým Bottyánom udelený v skoršom armálese, ešte z roku 1647.
Bol to erb, ktorý Ján Bottyán používal spolu s levickými predstaviteľmi svojho rodu. Bol to ešte starý otec Jána Bottyána, ktorý získal majetky v Leviciach.
Armáles Jána Bottyána je typickou ukážkou erbových listín obdobia protitureckých vojen. Odzrkadľuje sa v nich doba krutých bojov, znázorňujú sťaté turecké hlavy, krvácajúce telá, výjavy z uhorsko - tureckých vojen.

 
Predmet mesiaca 6/2011   PDF Tlačiť E-mail

Jantárový prívesokJantárový prívesok

(predmet mesiaca jún)

Jantár bol od praveku obľúbenou surovinou na výrobu amuletov, šperkov a kultových predmetov. Na územie dnešného Slovenska sa jantár dovážal z oblasti Baltického mora. Obchodníci, špecializujúci sa na obchod s jantárom, ho transportovali pozdĺž Jantárovej cesty zo severu na juh, ktorá spájala Jadranské pobrežie s Baltským morom. Táto cesta prechádzala aj cez územie Slovenska pri Devíne a pokračovala cez Moravskú bránu smerom na Poľsko k ústiu rieky Visla. Jantár je zlatožltá fosílna živica treťohorných ihličnatých stromov, ktorý vznikol približne pre 50 miliónmi rokov. Do 19. storočia ho zbierali na morskom pobreží. Najväčší rozmach jantárový obchod dosiahol na našom území v staršej dobe bronzovej. Náš jantárový prívesok, ktorý bol nájdený pri archeologickom výskume Šurian, časť Nitriansky Hrádok – Zámeček, pochádza z trošku mladšieho obdobia. Na tejto lokalite bolo preskúmané jedno z najvýznamnejších starobronzových opevnených sídlisk na Slovensku, obývané ľudom maďarovskej kultúry.
Jantárový prívesok pochádza zo súboru šperkov, ktorý sa našiel v spodnej vrstve deštrukcie chaty maďarovskej kultúry v malej oválnej jamke. Súbor šperkov pozostával z 10 kusov cylindrických bronzových špirálovitých trubičiek z náhrdelníka, zo 106 kusov kužeľovitých bronzových pukličiek zdobených tepaním a 1 kusa kruhového jantárového prívesku.
Prívesok má kruhovitý tvar s priemerom 3,7 cm a otvorom v strede. Jeho horný okraj je vytvarovaný do podoby malého výčnelku. Hrúbka predmetu činí 0,9 cm. Zbierkový predmet má žltohnedú farbu a jeho povrch je miestami popraskaný. Časť povrchu zadnej strany prívesku je odlupený.
Majiteľ mohol nosiť prívesok zavesený na koženom remienku na hrdle. Šperk bol pravdepodobne súčasťou väčšieho náhrdelníka, ktorý pozostával z bronzových špirálových trubičiek a kužeľovitých pukličiek. Nálezové okolnosti hovoria o tom, že honosný náhrdelník jeho majiteľ ukryl v nepokojných časoch spojených so zánikom osady na Zámečku do bezpečného úkrytu pred hroziacim sa nebezpečenstvom.
Jantárový prívesok z Nitrianskeho Hrádku – Zámeček môžeme datovať na počiatok strednej doby bronzovej (okolo 1450 pred Kr.), kedy sa predpokladá aj náhly zánik vlastnej osady maďarovskej kultúry.

 
Predmet mesiaca 5/2011   PDF Tlačiť E-mail

Odievačka z BešeňovaOdievačka z Bešeňova

Predmetom mesiaca máj je odievačka,iným názvom pôlka, odievací ručník, v regióne Nové Zámky odevák, maďarský názov gyerekhordozó, tacskakendő.
Je archaickou súčasťou ženského vrchného odevu, ktorá sa nosila voľne prehodená cez plecia, alebo ovinutá, či uviazaná chránila hornú časť tela pred zimou, vetrom i dažďom. V 20. storočí pretrvávala ako súčasť obradového odevu pri svadbe, krste a hlavne pri vádzke. Najdlhšie, až do polovice 20. storočia, sa používala na prenášanie detí - menších vpredu na hrudi a väčších i vzadu na chrbte.
Bol to výhodný spôsob nosenia detí, pri ktorom sa váha dieťaťa ovinutého a priviazaného k matke rozložila na jej ramená a trup, kým jej ruky ostali voľné, čo bolo cestou do chotára, v kostole a pri obchôdzkach po dedine veľmi dôležité.
Odievačka sa zhotovovala z jednej poly konopného, konopno-bavlneného alebo bavlneného plátna. Je to vlastne dlhá (250 – 300 cm), úzka plachta, ktorej šírku tvorí šírka utkaného plátna (60 – 70 cm). Oba konce sú po šírke zdobené – na každodenné použitie jednoduchými pásikmi a na sviatky bohatým preberaným vzorom červenej farby.
Sviatočné odievačky s honosnou tkanou výzdobou sa objednávali u tkáčov a označovali sa vyšitým menom alebo iniciálkami matky.

 
Predmet mesiaca 4/2011   PDF Tlačiť E-mail

Kadlub na odlievanie bronzovej dýkyKadlub na odlievanie bronzovej dýky

(predmet mesiaca apríl)


V roku 1983 v Nových Zámkoch na polohe Žofijská osada pri záchrannom archeologickom výskume bol nájdený zaujímavý predmet z kameňa. Zistilo sa, že ide o viac ako 3000 rokov starý kadlub (forma na odlievanie) na odlievanie bronzových dýk.
Predmet sa našiel vo fragmentárnom stave. Jedna časť chýbala a ľavý bok dlhšej strany a časť užšej strany zachovalého okraja boli čiastočne poškodené. Nález typologicky patrí medzi dvojdielne kadluby, hoci jeho druhá polovica sa nenašla. Pri dvojdielnych kadluboch každá polovica je zrkadlovým obrazom tej druhej. Bol vyrobený z hladkého, žiaruvzdorného, ľahko opracovateľného jemnozrnného pieskovca. Vonkajší povrch predmetu pokrýva miestami už odlúpená hnedočervená vrstvička, ktorá sa vytvorila pri vysokých teplotách, ktorým bol kadlub vystavený počas zhotovovania bronzových odliatkov.
Predmet má nasledovné rozmery: dĺžka 10 cm, šírka 3,5 – 5 cm a hrúbka 2,1 cm. Na jednom konci nálezu je viditeľná krátka kónická výlevka, ktorá vyúsťuje do polkruhového otvoru (spojením oboch častí kadluba vznikol kruhový otvor) a pokračuje dvomi bočnými kanálikmi pozdĺž dlhších strán. Do kameňa vyrytá výlevka, otvor i kanáliky slúžili na vlievanie roztaveného kovu – bronzu. Pri odlievaní kadlub musel stáť zvislo s otvorom v hornej časti.
Kadlub z Nových Zámkov slúžil na odlievanie typickej zbrane doby bronzovej – bronzovej dýky. Výskyt tohto predmetu na lokalite svedčí o prítomnosti kovolejárskej dielne v areáli sídliska strednej doby bronzovej na polohe Žofijská osada. Zhotoviteľom a používateľom daného predmetu bol kovolejár, žijúci v období karpatskej mohylovej kultúry.

 
Predmet mesiaca 3/2011   PDF Tlačiť E-mail

Rakúsky náhradný bodák na pušku Mosin M91Rakúsky náhradný bodák na pušku Mosin M91

Mesiac po výstreloch v Sarajeve, kde 28. júna 1914 vyhasol život následníka Rakúsko-Uhorského trónu, vypukla vojnová kataklizma svetových rozmerov. Na jej začiatku si každý optimisticky myslel, že pôjde o krátku záležitosť a celý konflikt sa rozhodne niekoľko veľkých bitiek, tak ako to bolo v predošlých konfliktoch. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo nebola armáda R-U monarchie materiálne pripravená viesť zdĺhavú vojnu. Už po niekoľkých mesiacoch bolo jasné, že zásoby pušiek na skladoch nebudú postačovať a ani dve štátne zbrojovky (v Steyri a v Budapešti) nemajú kapacity nahrádzať straty. Ako núdzové riešenie sa, popri horúčkovitom nákupe zbraní zo zahraničia, začali do výzbroje zaraďovať zbrane ukoristené od nepriateľských vojsk.

V priebehu roka 1915 sa podarilo R-U armáde ukoristiť kvalitné ruské pušky Mosin Nagant M91 rádovo v množstve niekoľko stoviek tisíc kusov a boli zaradené do výzbroje. K novému typu pušky vo výzbroji však bolo treba vyrobiť nové náhradné bodáky, pretože pôvodné väčšinou končili ako súkromná korisť frontových vojakov. Tieto bodáky až na niekoľko detailov kopírovali ruské originály.

Ďalším problémom bolo, že ruské pušky používali muníciu 7,62x54 mm, v dôsledku čoho bolo nutné prerobiť časť pušiek na štandardnú rakúsku muníciu 8x50 mm, čo sa dialo v zbrojovke Wiener – Neustadt. Na tieto pušky s vymenenou hlavňou a muškou sa začali vyrábať nové tuľajové náhradné bodáky, kopírujúce už rakúske vzory. Jeden z mála týchto bodákov, ktoré sa zachovali do dnešných dní, predstavuje Múzeum Jána Thaina v Nových Zámkoch svojim návštevníkom ako predmet mesiaca marec.

Tuľajový bodák má rovnú štvorhrannú, ku koncu sa zužujúcu čepeľ štvoruhoľníkového prierezu. Čepeľ je privarená priamo na tuľaj, ktorej výrez je zalomený. Zaisťovací krúžok chýba. Bodák ma dĺžku 465 mm, pričom dĺžka čepele je 400 mm. Trubicová kovová pošva má dĺžku 430 mm. Vyrobila ho zatiaľ neidentifikovaná firma SMITH.

Tento bodák je vzácnym a jedinečným svedkom svojej doby a bude vystavený ako predmet mesiaca marec do 31. 3. 2011

Mgr. Pavol Rusnák

 
Predmet mesiaca 2/2011   PDF Tlačiť E-mail

Listina Juraja I. Rákociho z roku 1644Predmet mesiaca február

Listina Juraja I. Rákociho z roku 1644

Predmetom mesiaca je tentoraz originál listiny Juraja I. Rákociho, ktorý sa do zbierky nášho múzea dostal pravdepodobne vďaka štastnej náhode. Náhoda, ktorá túto listinu zaviedla do nášho múzea, mohla spočívať v nepozornosti čitateľa, alebo sa stala vďaka ťažko čitateľnému písmu, keď sa majetok, ktorý sa v listine uvádza, prečítal a chápal ako Újvár (Nové Zámky) namiesto tam figurujúceho panstva Unghvár (Užhorod). Listina do múzea dostala pravdepodobne prostredníctvom rodiny K. Saskóa, ktorá mala s Užhorodom príbuzenské vzťahy.
Listina z 22. marca 1644 je adresovaná vdove grófa Jána Homonnaiho, grófke Anne Jakušič, ktorej je dané na vedomie, že kvôli úmrtiu jeho manžela knieža Rákoci berie mesto Užhorod so všetkými príslušenstvami, majermi a dobytkom pod svoju správu a že táto listina má byť toho dôkazom. Mohol to byť aktom revanšu, keďže bol to práve hornouhorský kapitán, kvôli ktorému Rákociho často musela bolieť hlava. Mohli mu prekážať aj obrovské majetky, ktoré zo strany kráľa a cirkvi boli vrátené jeho otcovi, Jurajovi III. Drugethovi, za jeho zásluhy na poli šírenia katolicizmu. Podľa svedectva tejto listiny sa panstvo Užhorod dostáva do rúk protestanského kniežaťa. Lineckým mierom medzi kniežaťom a panovníkom Ferdinandom III. z roku 1645 sa knieža Rákoci de iure dostal k doživotnému vlastníctvu siedmich žúp, medzi ktorými figuruje aj Užhorod.

Gróf Ján bol z rodu Drugethovcov, šlachticov francúzsko-neapolského pôvodu, ktorý už pred rokom 1383 preniesli svoje sídlo do Humenného a začali používať pri mene prídomok Homonna, Homonnai. Ján X. Drugeth bol v stopách svojho otca prívržencom protireformácie, obnovil činnosť kolégia v Humennom, do mesta znovu usadil jezuitov, z mesta dokonca vyhnal protestantského farára. Roku 1632 sa stáva zemplínskym a užským županom, roku 1636 bol menovaný za hornouhorského hlavného kapitána a za krajinského sudcu, kráľovského komorníka a radcu. Zomrel vo veku 36 rokov. Jeho manželka, Anna Jakušič, sestra jágerského biskupa, významne prispela k uskutočneniu tzv. Užhorodskej jednoty, na základe ktorej v roku 1646 gréckokatolícki kňazi s podmienkou zachovania východného obradu vstúpili pod zvrchovanosť rímskeho pápeža.

Po potlačení povstania Františka II. Rákociho „protihabsbursky orientovaný“ Užhorod postupne strácal svoje privilégiá a roku 1740 sa stal tzv. kráľovským komorovým mestom.

 
Predmet mesiaca 1/2011   PDF Tlačiť E-mail

Miska na štyroch nôžkach

Miska na štyroch nôžkach

(predmet mesiaca január)
Miska na štyroch nôžkach pochádza z lokality Šurany, časť Nitriansky Hrádok – poloha Zámeček. V rokoch 1957 – 1960 tu prebiehal rozsiahly archeologický výskum pod vedením Antona Točíka. Pri tomto výskume sa našiel v sídliskovej vrstve maďarovskej kultúry náš predmet mesiaca.
Ide o hlinenú misku vyhotovenú v ruke sivočiernej farby. Má von vyhnutý okraj, mierne baňaté telo, ku ktorému sú na dne misky prilepené štyri špicaté krátke nôžky. Dno na vnútornej strane je mierne vypuklé smerom dovnútra. Na tele misky je upevnené jedno masívne tunelovité uško. Miska sa pôvodne našla vo fragmentoch, z ktorých sa podarilo rekonštruovať jej dnešnú podobu. Povrch celej nádobky je polírovaný a zdobený rytým ornamentom, ktorý tvorí pás dvojitých ostrých vlnoviek striedajúce sa so štyrmi vertikálnymi líniami. Plocha nad i pod vlnovkami, ako i medzi vertikálnymi líniami je vyplnená rytým bodkovaním. Vnútorný okraj misky je taktiež zdobený rytým pásom jednoduchej nepravidelnej vlnovky, pričom aj tu je plôška medzi jednotlivými vlnovkami vyplnená bodkovaním. Žliabky ornamentu boli vyplnené bielou inkrustáciou, ktorá sa zachovala na niektorých miestach povrchu nádoby.
Misku môžeme zaradiť medzi dekoratívnu stolovú keramiku, ktorá sa používala v hojnom počte na sídliskách ľudu maďarovkej kultúry. Nositelia tejto kultúry obývali územie juhozápadného Slovenska v staršej dobe bronzovej, zhruba v období medzi 1700 – 1500 pred Kr. Budovali rozsiahle opevnené sídliská, z ktorých jedno bolo odkryté neďaleko Nových Zámkov v Nitrianskom Hrádku. Tieto sídliská boli centrom hospodárskeho, politického, náboženského a kultúrneho života širokého okolia.