Anton Bernolák
Expozícia Anton Bernolák – život a dielo
Expozícia „Anton Bernolák - život a dielo“ zachytáva obdobie na konci 18. storočia, keď si mnohé európske národy, medzi nimi i slovenský, začínajú organizovať svoj národný život, formovať vlastný spisovný jazyk a tým dávať základ rozvoja vlastnej vzdelanosti. Aby sa spisovný jazyk mohol naplno uplatňovať aj v praktickom živote, bolo potrebné neustálený spôsob písania uviesť do riadne stanovených pravidiel. V osobe Antona Bernoláka dostala spisovná slovenčina svojho prvého kodifikátora, gramatikára a slovnikára, ktorému sa podarilo očistiť slovenčinu od cudzích vplyvov, položiť jej pevné základy a jej ustálením na vyše polstoročie, až do vystúpenia Ľ. Štúra, ukázať cestu rozkvetu domácej spisby a budovania národného povedomia.
Táto expozícia je inštalovaná vo výstavných priestoroch múzea v dvoch miestnostiach na poschodí v budove na Ul. M. R. Štefánika 58. Jej cieľom je návštevníkom priblížiť život a dielo prvého kodifikátora spisovného jazyka, ktorý najväčšiu časť svojho aktívneho života prežil v Nových Zámkoch a tu je aj pochovaný. Expozícia je zostavená z dvoj- a trojrozmerného materiálu – dobové fotografie rodiska Antona Bernoláka, jeho pôsobísk, jazykovednej činnosti, korešpondencia, knihy a iné. Fotomateriály sú rozmiestnené na plošných paneloch so sprievodným textom, trojrozmerný materiál sa nachádza vo vitrínach.
I. miestnosť
Na paneloch sa nachádzajú fotografie rodiska, miesta štúdií, účinkovania i posledného odpočinku Antona Bernoláka od Slanice až po Nové Zámky. Fotografie sú dopĺňané sprievodným textom v chronologickom slede.
Zároveň je tu vyobrazená aj mapa Novozámockého dekanátu (dištriktu) pred rozdelením (obr. 1), ktorý bol v čase prevzatia Antonom Bernolákom pomerne rozsiahly, mal vyše 20 farností s početnými filiálkami (zelené značky). V roku 1804 (obr. 2) sa dekanát rozdelil na dolný a horný, pričom sídlo dolného dekanátu (modré značky) ostalo v Nových Zámkoch so správcom Antonom Bernolákom a sídlom horného dekanátu (červené značky) sa stali Tvrdošovce, kde sa jeho správcom stal tamojší farár Jozef Horváth. Po jeho smrti v roku 1808 toto správcovstvo prevzal farár Pavel Sabo.
Vo vitrínach sú diela priekopníkov slovenského národného obrodenia, rukopisy z pozostalosti a obálky z korešpondencie Antona Bernoláka. I keď novozámocký požiar v r. 1810 zničil takmer všetky Bernolákove písomnosti, medzi zachránenými bola aj tzv. intenčná knižka, do ktorej si k jednotlivým dňom zapisoval poriadok svätých omší, cesty po dekanáte i viaceré dôležité údaje.
Túto časť dopĺňajú pamätné medaily a novšie publikácie o živote a diele A. Bernoláka, napr. A. Bernolák a bernolákovci ( J. Považan), Slovenské učené tovarišstvo (H. Radványi), Život a dielo A. Bernoláka (A. Maťovčík), Pamätnica Antona Bernoláka (J. Chovan) a iné.
II. miestnosť
Na paneloch sa nachádzajú ukážky z jazykovedných prác A. Bernoláka i z tvorby Juraja Fándlyho a Jána Hollého s ich podobizňami doplnené sprievodným textom. Nechýba tu ani známy obrázok zakladateľov Slovenského učeného tovarišstva od Andreja Kováčika a fotografia všetkých 6-tich zväzkov Slovára s podobizňou Juraja Palkoviča.
Vo vitrínach sú umiestnené jazykovedné diela A. Bernoláka: Dizertácia, Gramatica Slavica, Etymológia i práce slovníkového a edičného charakteru: Perceptiones de agrorum cultu, časť Slovára i prepis prednášok profesora Matúša Pankla Náuka o poľnohospodárstve. Súčasťou expozície sú aj diela vydané pod záštitou Slovenského učeného tovarišstva (1792-1800) ako Krizant a Daria (Trnava, 1793), Fándlyho Zelinkár (Trnava...) a iné.
Expozíciu dopĺňa busta Antona Bernoláka (T. Kavecký, 1993) a z pozostalosti Antona Bernoláka zachovaná orechová skriňa so zásuvkami (komoda), ktorú v testamente z r. 1809 odkázal vnučke svojej sestry Julie, Apolónii. Túto pozostalosť po intenzívnom pátraní našiel bývalý pracovník múzea, novozámocký bernolákovec, Jozef Mesiarkin (1910-2000) u Márii Vanekovej v Dolnom Kubíne, ktorá ju potom darovala do múzea. Následnou expertízou bola potvrdená originálnosť truhlice.
Anton Bernolák (1762 – 1813)
Rodisko
Anton Bernolák sa narodil v Slanici na Orave v októbri 1762. Táto obec dnes už nejestvuje, pretože v roku 1952 bola celá oblasť zatopená vodami Oravskej priehrady. Zostal tu len malý ostrovček s dvojvežovým kostolom, kde sa slúžila Bernolákova primičná omša po jeho vysvätení za kňaza. Z tohto obdobia sú aj posledné záznamy o jeho pobyte v Slanici a pravdepodobne už nikdy sa sem nevrátil.
Štúdiá
Do základnej školy začal Anton Bernolák chodiť v neďalekom Námestove, nakoľko v tom období v Slanici škola ešte nebola zriadená. Zatiaľ nie je presne určené miesto absolvovania nižších tried gymnázia, i keď v literatúre sa uvádza Ružomberok (tiež Ostrihom, Trnava či Jáger), v zozname študentov ružomberského gymnázia sa Anton Bernolák či Antonius Brnolak, ani obmena tohto mena nenachádza. Potvrdené je zatiaľ iba vyššie gymnaziálne štúdium na hlavnom gymnáziu v Bratislave. Po absolvovaní dvojročného filozofického kurzu v Trnave, kde bol chovancom seminára sv. Štefana (Stephaneum) odišiel na teologické štúdiá do Viedne. Tu študoval dva roky a po zatvorení seminára Pázmáneum, ktorého bol chovancom, prišiel do Bratislavy, aby v generálnom seminári pokračoval v teologickom štúdiu, ktoré piatym ročníkom v r. 1797 dokončil dosiahnutím akademického titulu bakalár teológie. Tu našiel aj vhodné prostredie, ktoré mu umožňovalo realizovať svoje národnobuditeľské ciele a zapísať sa tak do dejín slovenského národa ako prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Preto so skupinou mladých teológov hľadal cesty k vytvoreniu jednotného spisovného jazyka. Na základe odpovedí na tzv. pozývacie listy, ktoré rozposlal profesor pastorálnej teológie Michal Kratochvíla slovenským katolíckym vzdelancom, aby poznal ich mienku na vytvorenie slovenského jazyka, úmysel A. Bernoláka uzákoniť spisovnú slovenčinu bol podporený a tak po viac ako dvojročnej svedomitej príprave a odbornom jazykovednom štúdiu vyšiel v máji 1787 latinský spis Disertatio philologico-critica de litteris Slavorum, kde stanovil základné pravidlá prvého slovenského spisovného jazyka. Pripojil k nej aj príručku o pravopise (Orthographiu), ktorá v tom istom roku vyšla aj samostatne. Dôkazom toho, že Bernolákova pravopisná sústava sa rýchlo ujímala, je aj prvá slovenská báseň vydaná v roku 1788 pod názvom Visokej školi v zámku prešporskem postavenej smutné lúčení a podľa novej spisovnej normy upravená Fándlyho Dúverná zmlúva vydaná v roku 1789.
Krátko po vysvätení za kňaza (17. augusta 1787) začal Anton Bernolák svoju pastoračnú činnosť ako kaplán na fare v Čeklísi (dnes Bernolákovo). Povinnosti kaplána boli rovnaké ako povinnosti farára, len s tým rozdielom, že kaplán musel niektoré z nich častejšie vykonávať. Jeho príchod obyvatelia uvítali aj preto, že pre veľký počet sa mnohí v nedeľu a vo sviatok do kostola nezmestili. Jeho prítomnosť však umožňovala konať viac omší, ktoré sa okrem kostola slúžievali aj v troch kaplnkách. Vo voľnom čase sa potom A. Bernolák mohol venovať svojej jazykovednej činnosti aj vďaka dobrej knižnici, ktorú mal k dispozícii nielen na fare, ale aj v kaštieli grófa Fr. Esterháziho ml., čoho dôkazom sú aj jeho poznámky v knihách kaštieľskej knižnice, kde opravoval latinskú gramatiku.
Počas svojho triapolročného účinkovania v Čeklísi Anton Bernolák napísal a vydal rozsiahle jazykovedné dielo. Vznikla tu Grammatica Slavica (Bratislava 1790) a Etymologia vocum Slavicarum (Trnava 1791) a napísal aj obranný polemický spis Toto maličké písmo má sa pánovi Anti-fándlymu do jeho vlastných rúk odevzdať (1790). Za tak krátky čas tu zostavil aj prvý koncept svojho Slovára, ktorý vo februári 1791 dokončil s obsahom 31 tisíc slov, avšak aj v ďalších rokoch ho ešte dopĺňal a upravoval.
Ďalším Bernolákovým pôsobiskom sa od 1. júla 1791 stala Trnava, arcibiskupský úrad, kde pomocou generálneho vikára Jozefa Vilta získal miesto vikariátneho kancelára. Zároveň prevzal aj neobsadené miesto tajomníka vikariátnej kancelárie a šesť rokov vykonával aj funkciu jej sekretára. V priebehu troch rokov bezplatne vykonával funkciu archivára a bol aj prísažným notárom cirkevnej súdnej stolice. S príchodom A. Bernoláka do Trnavy súvisí aj činnosť Slovenského učeného tovarišstva, ktorého počiatky siahajú do roku 1789, keď slovenskí poslucháči generálneho seminára v Bratislave založili Spoločnosť pre pestovanie slovenského jazyka. Pričinením A. Bernoláka bolo o tri roky neskôr (1792) založené Slovenské učené tovarišstvo, ktorého cieľom bolo vydávanie slovenských kníh v novom spisovnom jazyku. V rokoch 1792 – 1800 tovarišstvo vydalo 11 knižných titulov ľudovýchovného, národnobuditeľského i náboženského charakteru dovedna v dvadsiatich zväzkoch. Hlavný stánok bol v Trnave, kde sídlila aj tlačiareň Václava Jelínka, ktorý mal na starosti vydavateľské práce. O organizačnú činnosť sa staral prevažne naháčsky farár Juraj Fándly.
Hoci bol Anton Bernolák zaťažený úradnými povinnosťami, vždy si našiel čas aj na literárnu a publikačnú činnosť. Okrem kázne, ktorú predniesol na primíciách novokňaza Jozefa Kunsta zostavil a vydal aj malý katechizmus a pripravil do tlače prvú časť svojho Slowára. Tá pre nedostatok finančných prostriedkov nebola vydaná a peniaze boli vrátené predplatiteľom. O jeho vydanie sa Anton Bernolák pokúšal v ďalších rokoch, avšak vždy neúspešne.
Na uprázdnenú faru do Nových Zámkov sa Anton Bernolák dostal na základe vypísaného konkurzu v apríli 1797. Hoci sa o toto miesto uchádzalo ešte ďalších 36 uchádzačov, na odporučenie generálneho vikára Jozefa Vilta bol vybratý Anton Bernolák. V mene arcibiskupa Jozefa Baťaňa ho Jozef Vilt 29. apríla na faru investoval (uviedol) a 3. mája aj slávnostne inštaloval. 5. mája bol Anton Bernolák vymenovaný za okresného dekana, avšak do Nových Zámkov definitívne prišiel 1. júna 1797 a pôsobil tu až do svojej smrti v roku 1813.
Farské hospodárstvo v čase Bernolákovho príchodu bolo v zúboženom stave, pretože jeho predchodca Vojtech Tarko vediac, že odíde do Bratislavy, sa oň už riadne nestaral, dokonca časť z neho aj rozpredal. Z Bernolákovho testamentu sa ale dozvedáme, čo všetko po prevzatí fary dal on sám opraviť alebo postaviť. Napr. opraviť dal vahadlovú studňu, dom záhradníka a hospodárske budovy, do ktorých potom nazhromaždil dobytok a kone, potrebné na obrábanie farských polí.
Postaviť dal drevenú stodolu s dvoma bránami, maštaľ pre dobytok, voziareň, dom pre ovčiara a celý areál farského hospodárstva nechal ohradiť múrom z pálenej tehly.
Po príchode do Nových Zámkov sa A. Bernolák stal aj riaditeľom mestskej školy. Škola bola dovtedy trojtriedna aj napriek vysokému počtu školopovinných detí. Preto sa začal usilovať o zriadenie štvrtého ročníka, s čím mesto najprv nesúhlasilo, no po mnohých prieťahoch sa Bernolákovo úsilie podarilo zrealizovať a v roku 1808 bola otvorená aj štvrtá trieda. Týmto sa však jeho spory s mestom neskončili, ale z rozličných dôvodov pretrvávali celé jeho pôsobenie v Nových Zámkoch.
9. mája 1810 popoludní vypukol veľký požiar, ktorý v dôsledku silného vetra sa veľmi rýchlo rozšíril a zničil celé vnútorné mesto. Oheň zničil 205 domov a vážne poškodil aj faru a farský kostol, pričom Bernolák prišiel takmer o všetok hnuteľný majetok. Zachrániť sa podarilo iba krstnú farskú matriku, rukopis Slovára, Bernolákov testament napísaný v r. 1809 a niekoľko písomností. Anton Bernolák so svojimi kaplánmi sa snažil zachrániť predovšetkým cennú farskú knižnicu a archív a na záchranu jeho vecí už neostal čas. Správu o požiari podali Bernolákovi kapláni František Sabo a Michal Horváth trnavskému vikariátu 15. mája a samotný Bernolák o ňom informoval vikariát až 2. januára 1811.
Počas pôsobenia v Nových Zámkoch sa Anton Bernolák popri kňazských a dekanských povinnostiach venoval aj literárnej činnosti. Vydal tlačou dve maďarské a jednu slovenskú kázeň a jednu latinskú príležitostnú reč. Najviac sa však venoval práci na Slovári, ktorý tu sedemkrát pri blikavom svetle sviečky opravil, doplnil, rozšíril a znovu načisto prepísal. Do tlače ho pripravil ako 5-zväzkový s počtom strán 4440. Aj napriek opakovaným snahám sa jeho vydania už nedožil. Zásluhou ostrihomského kanonika Juraja Palkoviča, ktorý sa ujal rukopisu a hľadal preň vydavateľa, po určitých úpravách Slovár začal vychádzať 12 rokov po Bernolákovej smrti. V rokoch 1825–1827 ho na vlastné náklady vydala Kráľovská univerzitná tlačiareň v Budíne. Spolu so 6. zväzkom, ktorý tvorili repertóriá v slovensko-latinskom, slovensko-nemeckom a slovensko-maďarskom jazyku, vyšiel v náklade 2 tisíc exemplárov s počtom strán 5302 ako Slovár slovenský, česko-latinsko-nemecko-uherský.
Obrovská pracovná zaťaženosť, nepriaznivé pomery v rodine, časté spory s mestským magistrátom i ďalšie okolnosti nepriaznivo vplývali na jeho zdravie. V poslednom období sa u neho prejavovali výbuchy rozhorčenosti, depresia, melanchólia a celkové vypätie napokon viedlo k jeho náhlej smrti 15. januára 1813, kedy v ranných hodinách pri holení zomrel na srdcovú mŕtvicu. Pochovaný je v areáli kaplnky Najsvätejšej Trojice, oproti Bernolákovmu parku, nie však v pôvodnom hrobe. V okolí kaplnky bol kedysi starý kamenný cintorín, na ktorom Bernolák odpočíval približne 80 rokov. Po zrušení cintorína nechal vtedajší farár Ján Fabián vyzdvihnúť ostatky Antona Bernoláka, jeho nástupcu farára Štefana Laura a zakladateľa mestskej dievčenskej školy Michala Flengera a znova pochovať do spoločného hrobu neďaleko kaplnky. Dodnes však toto miesto aj napriek predchádzajúcim snahám nebolo identifikované a preto nie je ani označené.
